Občas sa musíme naučiť začať milovať veci, ktoré sú pre nás dobré. Premôcť sa, prinútiť sa . Ale sú ľudia až takí dobrí klamári, aby obalamutili i seba ? Začali a dokázali žiť s vedomím, že láske ukázali chrbát ? Nechať minulosť minulosťou a tváriť sa, že sa to nikdy nestalo ? Prerušiť všetky kontakty a povedať posledné zbohom ? Vždy je koniec aj definitívnym koncom ? Môže vytvorené puto medzi dvoma ľudmi zničiť čas ? Malo to význam ? Mohlo to vydržať ? Boli si súdení ? A ak naozaj milovali, prečo boli ochotní vzdať sa jeden druhého ? Prečo zapierať city k inému ? Či láska občas nebýva aj sebecká ? Ak áno, prečo nebola sebeckou aj tentokrát ? A radšej si zvolila menej riskantný plán ?
Všetko samé otázky a žiadne odpovede. Stanovené hranice. Porušené . Prekročené. No znovu stanovené. Nedobrovoľne trpené. Tak zmätené. Emócie všetkých druhov. Poletujúce sem a tam. Pulzujúci tep. Búrlivý buchot srdca. Spomienky do minulosti. Úsmev na perách od ucha k uchu . V očiach jemný nádych radosti, slasti, bolosti, strachu , ale v neposlednom rade i hnevu.
Človek občas uteká, i keď nemá pred čím. Uteká, prchá. Pocit vyslobodenia, oslobodenia. Človek je zvláštny tvor. Bohatý a pri tom tak chudobný. Obklopený inými a pri tom tak opustený a sám. Kedy si uvedomí, že láska nie je to, čo nás učia romantické piesne ? Že láska jednoducho je ? Bez definícií ? Že vždy niečo musí skončiť, aby niečo iné mohlo začať ? Že je to neustály kolobeh ? Existuje šanca, aby človek sa stal naozaj nezávislým ?
Ležiac na posteli a vychutnávajúc si každé slovo piesne, ktorá mi zneje v ušiach, nejak tak cítiac sa uvoľnene a spokojne. Strácam akýkoľvek pocit bezmocnosti, beznádeje.Vymykajúc sa z nedobrovoľnej nadvlády a troška donútená okoľnosťami som ochotná uveriť, že niektoré hviezdy musia zmiznúť, aby sa mohli na oblohe objaviť ďalšie, jasnejšie .